Legendy spomínajú

V poslednom čase sa v médiách i mysliach ľudí, pamätajúcich a na vlastnej koži zažitých, často preferuje tento futbalovo ale i spoločensky významný rok 1968. Futbalovo preto, že to bol rok, ktorý naštartoval náš klub medzi špičku svetového futbalu a spoločensko – politický preto, že vďaka snahe Dubčeka o navodenie socializmu s ľudskou tvárou sa aj nám futbalistom začala v hlavách vyjasňovať krajšia budúcnosť. Pre mňa osobne bol tento rok významný aj preto, že som mal tú česť reprezentovať Československo (zrovna v tom čase ponížené vstupom vojsk varšavskej zmluvy na naše územie) na Olympijských hrách v Mexiku. A aby to bolo kompletné, Spartak sa zúčastnil historicky prvého zájazdu za oceán do Strednej a Južnej Ameriky, kde hral v Mexiku, Guatemale, Kostarike, Venezuele, Kolumbii, Peru, Argentíne a to len preto, že o jeho hru bol veľký záujem a keby to bolo možné, nemuseli by sme hrať ligu, toľko bolo ponúk zo všetkých kútov sveta.

Neviem o tom, že by niektorému z nás stúpla sláva do hlavy a začalo mu harašiť. Zaradili sme sa do života našej spoločnosti tak ako mnohí iní ľudia. Skoro všetci sme boli tréneri, lebo sme mali čo odovzdávať mladým. Jedni s väčším, druhí s menším úspechom. Presne tak ako všade vo futbalovom svete. Zašlú slávu nám potom pripomínali pozvania „starých pánov“ na rôzne zápasy po dedinách, mestečkách i mestách. Na spoločných posedeniach po zápasoch sa to čo bolo a čo je, rozoberalo, vysvetľovalo, ale hlavne sme mali radosť z toho, že ľudia nás pamätajúci sa vyslovili o našej hre s obdivom. A najkrajšie bolo to, že sme nemuseli počítať peniaze a hádať sa o ne ako dnes, samozrejme ak nemám na mysli nejakú stovku, dve od nášho manažéra.

Dnes medzi mladými, aj tými, ktorí sa zúčastňujú diskusie na tejto stránke, nikto z nás úctu neprežíva. Proti každému niečo máte, potrebujete len slovne, ale bohužiaľ často i fyzicky vybiť svoj adrenalín na nesprávnom mieste. Poradím vám: hraj futbal, tvrdo trénuj a potom tvoj mozog nebude telu vydávať hlúpe pokyny. Naučiť sa hrať futbal sa rovná absolvovaniu troch vysokých škôl, tým mám samozrejme na mysli tých 12 – 15 rokov driny. A kto ho dokáže, alebo dokázal dobre hrať, ten si zaslúži obdiv aspoň tých, čo mu fandia.

Moje spomienky na tento významný rok sa pokúsim zostaviť chronologicky, tak ako išli za sebou. Ako to už bývalo v Trnave zvykom, po tvrdej zimnej príprave nasledovala jar, ktorá mala a aj zmenila definitívne názor na futbalovú Trnavu. Dotiaľ sa totiž náš vzostup bral ako náhoda a my sme chceli tento názor zmeniť, pretože sme si verili a boli sme skúsení a hlavne konsolidovaní mančaft. Najstarší bol Švec (33-ročný), po ňom ja (30-ročný) a ostatné všetko postupne mladšie až po Dobiáša a Kunu (20-ročný). Hneď na začiatku ligy prišlo k spomínanej kontumácii v domácom zápase so Slovanom, keď sa zrútili bariéry nášho štadióna. Tento moment nás zdravo vyburcoval a prehrali sme vlastne až v závere v Košiciach 4:2. Takýto výsledok nebýval u nás zvykom, ale hrali sme bojazlivo, zakríknuto, avšak malo to svoju príčinu. Pomaly sme už siahali na titul, ale ako to už býva, súperi nám kládli všemožný odpor rôzneho druhu: raz to bola kontumácia, raz rozhodca, raz sila Prahy, raz Bratislavy. Všetci chceli trnavských sedlákov zastaviť na ich ceste na piedestál slávy. Aj v košickom zápase sa stalo toto: začal sa zápas, mali sme výkop, Kuna v stredovom kruhu prihral Adamcovi, na ktorého okamžite vyštartoval vtedy už bývalý reprezentant Scherer a škaredo mu zlikvidoval nohu tak, že odstúpil z hry. V našich hlavách sa kula pomsta, ale všetko bolo proti nám a s takou horúcou hlavou sa nedá hrať. Preto ten výsledok.

To sme však účinkovali na jar i v Stredoeurópskom pohári a najpamätnejší zápas bol s juhoslovanským Vardarom Skopje. Doma sme jasne vyhrali 4:1, ale pred odvetou v Skopje sa domácim prihodila nepríjemná udalosť. Ich autobus vracajúci sa z ligového zápasu havaroval a zranilo sa im niekoľko hráčov. Preto požiadali riadiaci orgán SEP-u ako i nás o dovolenie zapožičať si štyroch hráčov z iných ligových klubov, aby mohli proti nám hrať. Vtedy vládlo v takýchto prípadoch gentlemanstvo a my sme si verili, ináč by sme neboli súhlasili. Ale nemali sme súhlasiť. V zápase proti nám vyrukovali ako najatí vrahovia. Našťastie sme vedeli hrať futbal a keď najviac zúrili, vtedy sme im dali gól. Zápas skončil 2:2. Po stretnutí sme zostali v stredovom kruhu obkolesení políciou, pretože na ihrisko lietali veľké kamene. Jedným z vypožičaných hráčov bol vari najslávnejší „Jugoš“ Šekularac. Hral len prvý polčas, do druhého nenastúpil a my sme si vydýchli, pretože čo bol neskôr Maradona, to bol vtedy Šekularac. Pri večeri v hoteli sa zrazu objavil, prišiel za nami nám oznámiť, že odstúpil preto, aby nehral s vrahmi proti nám pánom futbalistom.

Zo Skopje po návrate do Trnavy ma s Hagarom čakala okamžitá cesta autom do Ostravy, kde bolo predzápasové sústredenie olympijského mužstva, ktoré hralo o Mexiko proti reprezentantom Sovietskeho zväzu. Už predtým sme prehrali v prvom zápase vo vypredaných Lužnikách 2:3, čo bol prijateľný výsledok. Po príchode na toto sústredenie som vycítil skvelú atmosféru plnú odhodlania poraziť Rusov a ísť do Mexika, do exotickej krajiny, kde sa chystala veľkolepá olympiáda. Krajina Aztékov bola aj pre mňa veľkým lákadlom a československý futbal ešte v máji 1968 nevedel, čo ho čaká. Vypredané Bazaly a televízni diváci zažili krásne chvíli nielen po výsledku 3:0, ale i výkone celého mužstva, ktorý bol excelentný. Začali sme sa tešiť na Mexiko.

Po návrate domov nás čakal záver ligy. Pamätná remíza 3:3 v Prahe so Spartou, keď sme z 0:3 za deväť minút vyrovnali, domáce finále 2:0 s Trenčínom a posledných 7:0 v Plzni nás usadili na výslní československého futbalu, ktorý v tom čase vo svete niečo znamenal. Spomienky na oslavy titulu som už spomínal v predchádzajúcich zmienkach. Nespomínal som však 21. august 1968, vstup cudzích vojsk k nám, teda i do Trnavy. Ten poznamenal i náš futbalový život – nesmelo sa určitý čas trénovať, lebo bol zákaz spolčovania, nesmelo sa hrať finále Stredoeurópskeho pohára s Crvenou Zvezdou Belehrad. Sovietske velenie, sídliace vtedy v Smoleniciach, to nedovolilo. Tak sme chodili do mesta protestovať, trúbiť, kričať na odchod vojsk. Postupne sa situácia uvoľňovala, začala sa spomínať aj olympiáda, ktorá sa uskutočnila na prelome septembra a októbra. Prišlo však k triešteniu názorov, kto tam vlastne pôjde. Mužstvo, ktoré to vybojovalo, čo by znamenalo prerušenie ligy na dlhú dobu, alebo z každého klubu len jeden hráč. A liga by pokračovala. Zvolila sa druhá alternatíva a z mužstva, ktoré zdolalo Rusov sme išli len traja: Štrunc z Dukly Praha, Tesař zo Slávie a ja ako kapitán a najstarší hráč z Trnavy. Kvôli aklimatizácii (2600 metrov nad morom) sme išli skôr. Hrali sme i s reprezentačným mužstvom Mexika 1:1, ktoré začalo prípravu na MS u nich v 1970. Noviny nás pasovali za favorita olympiády. Prišiel však prvý zápas v skupine so susednou Guatemalou, ktorá tam bola ako doma. V Guadalajare sme prehrali 0:1 vlastným gólom Mutkoviča – ja som bol vylúčený za skopnutie z boku. V ďalšom zápase proti Bulharsku bezo mňa sme viedli 2:0, v závere Bulhari vyrovnali a remíza 2:2 neveštila nič dobré. Posledné víťazstvo s Thajskom 8:1, keď som už mohol hrať, nič nezmenilo na tom, že sme cestovali s hanbou domov. Český Sport napísal „Guatemalskí hráči poskákali z paliem a porazili našich olympionikov“, tým mali na mysli, že sme hrali s opicami. My sme však neboli zohratí, viac sme sa zaoberali politickou situáciou, u nás v olympijskej dedine sme si odpľúvali pred Rusmi tak, ako aj mnohé iné národnosti. Naša účasť na OH bola podcenená, nehralo tam dobré mužstvo a aj disciplína nebola na takej úrovni, ktorá by zaručila úspech.

Po návrate, na hlave s hlboko stiahnutými veľkými mexickými sombrerami, sme sa pred hanbou dlho nemohli skrývať, lebo tu bol zas futbalový kolotoč. Už pred olympiádou však začal PEM. Najprv sme mali vylosovaného ako prvého súpera švédske Malmö. Po augustových udalostiach však prišlo k prerozdeleniu Európy na socialistickú a kapitalistickú. My sme hrali so Steaua Bukurešť a postúpili sme v ťažkom dvojzápase 1:3 a 4:0. Až potom sa politická situácia upokojila a vylosovanie už bolo normálne. Ďalší súper, fínsky majster Raipas Lahti bol lahôdkou – 8:1 vo Viedni a 7:1 v Trnave. V lige sme boli stále na čele tabuľky, všade, doma, či vonku vypredané štadióny. Ponuky na zájazdy sa hrnuli, všetci boli zvedaví na zázrak z neznámej krajiny. Tak sa uskutočnil aj spomínaný veľký zájazd za more, do Ameriky, kde sme museli prekonávať veľké problémy, lietali sme ako špinavé prádlo, museli sme zarábať pre štát doláriky. Za jeden zápas sme zinkasovali 4-5 tisíc dolárov. Tie sa museli odovzdať na ambasáde alebo doviesť domov, čo bolo riziko prípadného ukradnutia, lebo aj vtedy sa kradlo. Náš šéf spával, jedával, chodil všade s kufríkom priviazaným retiazkou na ruke. Len raz si ho dal dole na hotelovej izbe, keď hral s nami mariáš aj to preto, aby si mohol poriadne tresnúť, keď zahlásil 107 červených. Doma po odovzdaní dolárov v banke ich štát prepočítal kurzovou hodnotou nižšou asi o 50 percent ako bol normálny kurz (vtedy 1 USD = 50 KČS) a tak do klubu išla len polovička zarobených dolárikov. My sme z toho nemali nič, len denné vreckové 2, 5 dolára. Ale šmelinovali sme s kryštálom, ktorý v tom čase v Amerike letel.

Mohol by som spomínať a písať do aleluja. Neviem, koho to bude zaujímať, ale sú ľudia, ktorí to chcú vedieť. Vyrozprávať naše zážitky tými mojimi spoluhráčmi, ktorí to vedia podať, by bolo fantastické a nemalo by to konca kraja. Mám však pocit, že o históriu v klube má záujem už málokto, viac ich zaujíma súčasnosť, čo je logické. Asi aj preto neprišlo k avizovanému stretnutiu starých hráčov po 40 rokoch, čo bolo Lacom Kunom ohlásené. Nie je čas, je iná doba. Nech teda spomínajú tí, ktorých to baví.

Na dlhšiu odmlku sa teší
Šabla

PS: Do exotických krajín, do ktorých pre nás patrí i Gruzínsko, sme sa my vedeli aj vybaviť. Proti takým chorobám, aká postihla našich chlapcov cesnak, slivovica 52-percentná robili zázraky. Užívať každý deň, slivovicu len v malom. Tí, čo takto robili neboli nikdy chorí. Raz v Iráne, v meste Abadan postihlo toto všetkých, ktorí sa nechránili. Ale museli sme hrať. Sem tam nás bolo na ihrisku len sedem. Ostatní čupeli na tých ich čupačkách, jeden prišiel na ihrisko dokonca s hnedými fľakmi na bielych štucniach. U nás vtedy platilo: musíš vedieť hrať, piť a spievať.

Stanislav Jarábek

KTO JE STANISLAV JARÁBEK

narodený:
9. decembra 1938, Suchá nad Parnou

futbalové pôsobiská:
Spartak Trnava, Dukla Pardubice, Spartak Trnava, Vítkovice

najväčšie úspechy so Spartakom:
- 3-násobný majster Česko-Slovenska (1968, 1969, 1971)
- víťaz Česko-Slovenského pohára 1967
- víťaz Slovenského pohára 1971
- víťaz SEP 1967, hral aj vo finále SEP 1968 a semifinále PEM 1969.
- v európskych pohároch (okrem SEP) nastúpil v trnavskom drese 19-krát a do streleckej listiny sa zapísal vo štvrťfinálovom súboji s AEK Atény (2:1) vedúcim gólom.

reprezentácia:
Do reprezentačného áčka ho nepustil Popluhár, za B mužstvo Česko-Slovenska zohral 13 stretnutí. Za olympijský celok , ktorý viedol ako kapitán na OH 1968 v Mexiku, nastúpil 11 ráz.

civilné zamestnanie:
tréner

trénoval:
Spartak Trnava B, Žiar nad Hronom, Sereď, Senica, Baník Ostrava, Nitra, Spartak Trnava (4 roky), Dukla Banská Bystrica, Slušovice, Nitra, Kroměříž, Drnovice, Rimavská Sobota, Šaľa, Dukla Banská Bystrica, Slovan Bratislava, Spartak Trnava (neskôr ako športový riaditeľ), Jaslovské Bohunice, kde sa momentálne venuje výchove mládežníkov.

aktuálne na spartak.sk