Ján Vlasko: Do Trnavy sa určite vrátim

Ján Vlasko: Do Trnavy sa určite vrátim

Ján Vlasko má za sebou polrok v poľskej Ekstraklase. Väčšinu jesene síce premaródil, no napriek tomu svoj prestup do Lubinu neľutuje. Na stretnutie s nami prišiel s úsmevom na tvári a v dobrej nálade. V rozhovore sa dozviete, kto sa o neho momentálne stará, ale aj to, ktorý hráč mu v kabíne pripomína Martina Mikoviča.

V Poľsku máte za sebou prvý polrok pôsobenia. Ako ho hodnotíte?

„Ťažko hodnotiť. Začali sme, dá sa povedať dobre, ale v úvode som sa zranil. Keďže išlo o ťažké zranenie, nemôžem tým pádom hodnotiť ten polrok pozitívne. Pre mňa veľká smola.“

Zranenie prišlo v piatom kole s Lechom Poznaň (2:1). Čo sa stalo?

„Myslím, že to bolo v nejakej tridsiatej minúte, kedy som spravil zvláštny pohyb. Chcel som zmeniť smer pohybu a ako som to urobil, okamžite som zacítil, že sa niečo stalo s mojim bedrovým kĺbom. Padol som na zem, síce som skúsil ešte dve minúty odohrať, ale mal som také bolesti, že som sa ledva hýbal. Musel som striedať.“

S lekármi ste sa rozhodli pre konzervatívnu liečbu. Okamžitá operácia by neurýchlila váš návrat?

„Určite áno. Keby sme vtedy zvolili možnosť operácie, teraz už zarezávam s chalanmi v Turecku a trénujem naplno. S odstupom času svoje rozhodnutie trošku ľutujem. Lekári si najprv mysleli, že je to problém s trieslami, absolvoval som viaceré vyšetrenia, ktoré nič neukázali. Nevedeli sme zistiť, čo mi vlastne je. Poslali ma k jednému odborníkovi, ktorý usúdil, že to je zranenie v oblasti bedrového kĺbu. Mal som dve možnosti, operácia alebo injekcie, ktoré potlačia bolesť. Zvolil som druhú variantu. Po piatich týždňoch som nastúpil, kopol do lopty a necítil som sa vôbec dobre.“

Počas jari v lige do lopty nekopnete. Ako to vnímate?

„Je to veľmi nepríjemné. Som z toho sklamaný. Ale na druhej strane ma teší, že mi klub umožnil operáciu v Česku. Vyhľadal som odborníka, ktorý tieto operácie vykonáva. Som týždeň po operácii a prvá kontrola bola pozitívna. Šesť týždňov mám zákaz došliapnuť na nohu a potom začnem odznova, pretože pravá noha ochabne. Rátam minimálne s ďalšími dvomi mesiacmi, kým sa vrátim do normálneho režimu.“

Zaglebie vám dovolilo rehabilitovať na Slovensku. Prekvapilo vás to?

„Dá sa povedať, že mám veľmi dobrý vzťah so športovým riaditeľom, takže mi umožnil prvých šesť týždňov rehabilitovať doma. Som za tento krok nesmierne vďačný. V Trnave mám byt, ktorý momentálne zariaďujem. Som doma a môžem dohliadať a sledovať prácu na byte, čo vnímam ako pozitívnu stránku zranenia.“

V Poľsku ste zasiahli do dvanástich zápasov. Ako hodnotíte kvalitu ligy?

„Úroveň je o level vyššie ako na Slovensku. Veľkú rolu hrajú štadióny, pretože sú v podstate nové, keďže Poľsko hostilo pred štyrmi rokmi európsky šampionát. Ruka v ruke so štadiónmi idú aj fanúšikovia, ktorí chodia na zápasy v hojnom počte. To je pre mňa jeden z najväčších rozdielov.“

V kabíne ste sa po príchode stretli s krajanmi Polačekom, Guldanom a Čechom Papadopulosom. V podstate ste ako doma...

„(Smiech). Veľmi mi pomohli adaptovať sa. Neviem si predstaviť, že by som do Poľska prišiel sám. Bolo by to ťažké. Po mojom príchode si ma vzali pod svoje krídla. Maťo Polaček prišiel asi týždeň alebo dva predo mnou, poznám sa s ním z mládežníckych výberov reprezentácii, boli sme spolu každý mesiac. Papadopulos je veľmi ochotný človek, po jednom z tréningov so mnou strávil dve hodiny v banke a pomohol mi vyriešiť dôležité veci. S Ľubom Guldanom a Polačekom trávim veľa času, chodíme sa spolu naobedovať a tiež občas navečerať. Najväčšou srandou je, že všetci bývame pokope. O to je to ešte lepšie.“

Vyhovuje vám fyzicky náročný štýl poľskej Ekstraklasy?

„Zo slovenskej ligy som bol zvyknutý na okopávanie. Bol som pripravený na náročnejší štýl. Súboje sú o niečo tvrdšie, to je pravda, ale myslím si, že som nemal problém adaptovať sa.“

Tréner Stokowiec sa vyjadril, že vo vás naďalej verí a počíta s vami. Dodali vám jeho slová sebadôveru?

„Áno, verí mi. Po zranení sme sa stretli a povedal mi, že nebyť zranenia, ofenzíva by bola postavená okolo mňa. Také slová potešia každého hráča. Verím, že sa vrátim ešte silnejší. Dôležitá pre mňa bude najbližšia jeseň.“

Aká je partia v kabíne?

„Veľmi dobrá. Máme tam podobný typ ako je Mikovič. Je to Arkadiusz Woźniak a stále s každým sranduje. Je to taký náš maskot kabíny. Keď rozpráva niečo zábavné, vždy si spomeniem na Mikiho a pripomenie mi to pekné časy v trnavskej kabíne.“

Zaglebie je po jeseni na siedmom mieste tabuľky. Na konte má 27 bodov, sedem výhier, šesť remíz a osem prehier. Má klub na vyššie priečky?

„Cieľom klubu je v tejto sezóne prvá osmička, takže dá sa povedať, že tam vládne spokojnosť. Ja tam však vidím veľkú nespokojnosť, pretože sme stratili veľa bodov, keď sme napríklad v troch zápasoch viedli 2:0. Mohli sme mať deväť bodov a v tabuľke byť oveľa vyššie.“

Ako sa vám páči mesto Lubin?

„S Trnavou sa nedá porovnať. Je tam iba jeden obchodný dom, niečo podobné ako je City Arena a to je všetko. Nie sú tam žiadne pešie zóny, ani pamiatky. Jedno centrum, kam sa chodím najesť alebo s chalanmi na kávu. V Trnave mám veľmi veľa kamarátov, mám tam byt, plánujem tam žiť s rodinou. Je to úplne iné mesto.“

Priateľka je, momentálne, na „materskej“ dovolenke?

„(Smiech). Má za sebou týždeň, musí mi všetko podávať a nosí mi všetko, čo nemôžem ja. Každý deň mi varí a som veľmi rád, že ju mám. Som jej vďačný za pomoc.“

Napriek zraneniu ste spokojný s prestupom?

„Chcel som sa posunúť vyššie, nie som najmladší a viem, že keď sa chcem dostať ešte vyššie, tak práve z poľskej ligy mám veľkú šancu. Musím však ukázať svoj potenciál a všetko, čo vo mne je.“

Cnie sa vám za Trnavou?

„Určite áno. Po poslednom zápase (proti Sarajevu, pozn. red.) som si aj poplakal s chalanmi v kabíne. Veľmi mi chýba mesto, štadión. Keby mi náhodou nevyšlo Poľsko, viem, že v Trnave mám dvere otvorené. Určite to bude prvá možnosť, kam by som sa prípadne vrátil. Chcem sa však posunúť ešte vyššie. Prípadný návrat bude sladký, keďže sa hrá už na novom štadióne. Chalanov som bol povzbudiť na dvoch zápasoch so Žilinou a Trenčínom a neprehrali. Dokonca hrali v oboch prípadoch o jedného menej. Asi som pre nich také šťastie.“

Užili ste si atmosféru?

„Jednoznačne áno! Keď som prišiel, zostal som prekvapený. Skvelá kulisa. V Trnave chodí na futbal viac ľudí ako na Lubin. Priemer je cez osem tisíc fanúšikov, čo je na slovenské pomery fantastické. Na naše zápasy chodí okolo päť tisíc ľudí.“

V Malom Ríme sa udialo viacero zmien v kádri, vymenil sa celý realizačný tím. Ako hodnotíte zmeny?

„Miro Karhan je veľká osobnosť nielen trnavského, ale slovenského futbalu. S niektorými hráčmi dokonca hral, o to lepší vzťah s chalanmi tam bude. Kondičný tréner patrí na Slovensku medzi najlepších. Tréner Hucko je veľmi ľudský. Z môjho pohľadu to vidím veľmi pozitívne. Príchodom Roba Ježa bude Trnava dvakrát silnejšia ako doteraz. Je to veľký hráč, fanúšikovia sa majú na čo tešiť, na jar bude rozdielovým hráčom.“

V Spartaku ste obliekali dres s číslom desať. V Zaglebie je to až deväťdesiatka. Prečo taká zmena?

„Odmalička nosím desinu a som s tým číslom „spätý.“ Keď mám na sebe číslo desať, viem, že hrám ešte lepšie. Chcel som ho mať aj v Lubine, ale, bohužiaľ, pár rokov dozadu sa stala jednému hráčovi tragédia a fanúšikovia si želali, aby klub vyradil dres s jeho číslom desať. Som ročník narodenia ´90 a povedal som si, že v podstate tam tá desina je, len o deväťkrát viac.“

Poľština vám nerobí problém?

„Už som si zvykol. Po dvoch – troch mesiacoch dokážete rozumieť takmer všetkému. Ťažko sa však ešte dorozumievam, niekedy na to musím použiť ruky aj nohy, aby som vysvetlil, čo vlastne chcem. Erikovi Jendríškovi som písal, že ja radšej rozhovor po poľsky ešte nebudem dávať. Na jeho prvom sa smejem doteraz.“

aktuálne na spartak.sk