Futbal prestával Matúša Čonku baviť. Vytrval a stal sa Andelom roka

Futbal prestával Matúša Čonku baviť. Vytrval a stal sa Andelom roka

Určite to pozná každý z nás. Sú lepšie a horšie dni. Jeden z lídrov trnavského Spartaka spoznal aj odvrátenú stránku futbalu. Ako MATÚŠ ČONKA hovorí, svoj prešľap z konca roka 2016 si uvedomil. Preradenie do B tímu ho nezlomilo. Práve naopak, neustále pracoval, vrátil sa a zostal silnejší. Odmenou mu bola dôvera od trénerov na ihrisku a fanúšikov v ankete Andel roka 2017.

Čo pre teba toto ocenenie znamená?
"Veľa. Myslím si, že každý by to vnímal podobne ako ja. Gody mal výbornú sezónu, bol ťažkým orieškom. Ako povedal v dokrútke počas galavečera, Erik je mladý, má dosť času, aby skončil prvý. Naozaj som niečo také nečakal, že budem prvý a k tomu mám toľkých fanúšikov. Narážam najmä na to, že práve fanúšik, aj keď neviem, či v tomto prípade išlo o fanúšika, ma svojim príspevkom na sociálnej sieti poslal do juniorky. Aj z toho dôvodu som cítil úpadok priaznivcov. Teraz ma však dostali na prvé miesto."

Získal si o päť percent viac hlasov ako tvoj dobrý kamarát Boris Godál.
"A druhýkrát po sebe to vyhral východniar. Niečím to asi bude (úsmev). S Godym sme výborní kamaráti. Odkedy je v Trnave, každý deň sa podpichujeme, robíme si zo seba srandu. Po odchode Adama Jakubecha je mojim parťákom na izbách. S rodinami sa navštevujeme aj pomimo. Nemáme medzi sebou najmenší problém."

Spomínaš, že ťa prekvapil počet tvojich fanúšikov. Nedávno ťa zaradili do najlepšej jedenástky Spartaka v novodobej ére. Ako si to vnímal?
"Vtedy som sa ako tak držal. Potešilo ma to. Fantázia. Dostal som sa medzi žijúce legendy trnavského futbalu. Stále som mladý, je to milé."

Dostal si sošku andela. Kam si ju uložíš?
"Momentálne ju mám v obývačke vystavenú na skrinke. Počas sledovania futbalu v televízii sa na seba pozeráme (smiech)."

Kto je tvojim anjelom v živote?
"Mám už dvoch anjelov strážnych. Dve Dominiky. Manželku a dcérku. Nie je o čom."


Matúš a jeho dve Dominiky. Foto: archív MČ

A čo tvoj otec, ktorý ťa odmalička viedol k futbalu?
"(Úsmev). Určite patrí do tej kategórie i moja rodina na východe. Podporujú ma celý život. Na prvom mieste je však manželka a dcérka. Za nimi nasleduje rodina s bratom."

Okrem sošky si získal zaujímavý poukaz na osemfinále Ligy majstrov medzi FC Barcelona a Chelsea Londýn. Pôjdeš si vychutnať najprestížnejší futbal v Európe?
"Ide o ďalšiu cenu, ktorá ma potešila. Je skvelé, že klub má spoluprácu s cestovnou kanceláriou, ktorá niečo také venovala. Neviem, či budem na zápas môcť vycestovať, keďže po veľmi dlhej dobe budeme v náročnej jarnej časti bojovať o vysnený titul pre Trnavu. Na druhej strane, asi by nebolo ani vhodné opustiť mužstvo na dva dni počas prípravy pred dôležitým súbojom. Poukaz odovzdám otcovi. Ako si hovoril, odmalička ma viedol k futbalu, zaslúži si to najviac. Koho vezme so sebou, nechám na neho."

O východniaroch je známe, že za každých okolností držia spolu. Koľko gratulácii si prijal?
"Musíme držať spolu, veď nás nemá rado celé Slovensko (smiech). Každý delil našu krajinu na Bratislavu a východ. Sme jedna rodina. Gratulácii mi prišlo veľa. Nemám ich presne zrátané. Nesledujem Facebook, ale počul som, že aj tam malo moje prvenstvo ohlas. Teším sa, že mám na východe fanúšikov."

Galavečera sa zúčastnil aj prezident ÚLK Košičan Ivan Kozák. Potešilo ho tvoje víťazstvo?
"No jasné, bol vtipný. Sme veľmi dobrí kamaráti. Podpichovanie je v pohode, od neho beriem. Povedal, že keď ma v Košiciach učil hrať futbal, v živote by nečakal, že raz vyhrám v Trnave Andela roka (smiech)."

Povedal si, že ťa prvé miesto šokovalo aj z toho dôvodu, pretože záver roka 2016 nebol z tvojej strany príliš profesionálny. Čo sa dialo?
"Nerád by som sa k tomu veľmi vracal. Ale áno, z mojej strany to nemuselo prísť až do takého štádia, že som sa ocitol v juniorke. Tréner Karhan mi v tom čase oznámil, že je len na mne, koľko budem mimo hlavného mužstva. Ak uvidí na mojich výkonoch chcenie, vrátim sa naspäť a dá mi opäť šancu. Našťastie to bolo rýchle – dva mesiace."

V tej dobe sa ti s béčkom darilo. Ťahali ste šnúru deviatich zápasov bez prehry. Čo si prežíval?
Tešilo ma to. Myslím, že sme boli vtedy dokonca prví, nie?"

Presne tak. Vôbec po prvý raz v histórii sa juniorka dokázala dostať v druhej lige na čelo.
"(Úsmev). Som rád, že som pomohol aj nášmu béčku. Myslím si, že tam boli veľmi dobrí hráči, zvládli by to i bezo mňa. Pán Boh zaplať, že som mohol hrať dobré stretnutia. Nemyslím seba, po výkonnostnej stránke, ale stretli sme sa so Slovanom či Žilinou. Ligovými tímami. Išlo o vec, ktorá mi robila radosť. Od profesionálneho futbalu to ale malo ďaleko. Trénovali sme trikrát do týždňa na ihriskách, kam chodia ľudia venčiť psov. Futbal ma každým dňom prestával baviť. Nebolo to jednoduché, ale dobré bolo, že ešte počas jesene som sa vrátil do áčka."

Kde prišiel zlom, po ktorom si sa vrátil do starých koľají?
"Nenastal zlom, dokonca za tým nebol ani človek. Robil som to, čo dovtedy. Trénoval a nevypustil jediný tréning. Ako mi povedali, tak som hral a pracoval. Čakal som, kým v klube pochopia, že v juniorke nemám čo robiť. Dva mesiace som sledoval každý zápas áčka. Trpel som doma na gauči a tiež tribúne. Nešlo mi do hlavy, že niektorí hráči hrali a ja som v béčku. Neviem, čo viac k tomu mám povedať."

Takže nespravodlivosť ťa motivovala naďalej pracovať, napriek tomu, že si svoj prešľap chápal?
"Môžem povedať, že prešľap som spravil, áno. Nebol som jediný, ale nechcem teraz rozprávať o ďalších hráčoch, ktorí by tam mali, resp. nemali byť so mnou. Klub sa rozhodol, že do béčka pôjdem sám."

Vo vlaňajšej edícii Andela roka si sa umiestnil na dvanástej priečke. Zaslúžene?
"Všetko to, o čom sa rozprávame, tomu dopomohlo. Aj preto som si myslel, že nemám veľa fanúšikov. Všeobecne som dvanástu priečku neriešil."

Rok na to si spravil obrovský skok. Z dvanásteho miesta na prvé. Niečo podobné sa nepodarí každému.
"Väčšinou, keď niekto skončí šiesty alebo siedmy a o rok sa posunie na štvrté miesto, si povie, že super, poskočil som o tri priečky. Vtedy je taktiež človek prekvapený, že sa mu podarilo ísť vyššie. Rovnaké je to u lyžiarov či tenistov. V priebehu roka sa posunú o jednu, možno dve pozície. V mojom prípade ich je jedenásť. Naozaj ma to prekvapilo (úsmev)."

Pre futbalistu je najdôležitejšie, keď ho obchádzajú zranenia a má dôveru od trénera. To všetko si mal. Aký bol pre teba rok 2017?
"Na jeho začiatku som sa takisto stal skokanom, pretože z béčka ma povolali do reprezentácie (smiech). Nezačal sa ale najlepšie, pretože som sa musel vysťahovať z jedného bytu a chvíľu mi trvalo, kým som našiel ďalší. V podstate som bol „bezdomovec“. Našťastie, v kabíne mám výborných kamarátov a spoluhráčov. Jeden z nich, Tonko Sloboda, si ma vzal pod svoje krídla a na chvíľu prichýlil. V živote nezabudnem na každý deň s ním. Ako si ale povedal, nemal som žiadne veľké zranenie, ktoré by ma vyradilo na viac ako týždeň. Mohol som sa tak celý rok sústrediť na futbal, trénovať a hrať. Súhlasím, že to je pre každého futbalistu najdôležitejšie."

Pozvánka na reprezentačný kemp do Abú Zabí ti pomohla?
"Určite. Dostali sme tam nálož 0:6 od Švédov. Vtedy som si povedal, že futbal sa uberá úplne iným smerom ako my. Je na čom pracovať."

Niekoľko stretnutí si odohral na netypickom poste ľavého záložníka. Aké to bolo?
"Pri našom systéme, ktorý hráme, si myslím, že ľavý záložník nemá o nič iné povinnosti ako ľavý obranca. Taktiež sa musí zapájať do defenzívy i útoku. V podstate to je jedno."

Máš nejaký vzor, na ktorý sa rád pozeráš?
"Oliver Janso. Sledujem ho, naozaj ma na tréningoch baví. Klobúk dole, čo predvádza. Všetkým odporúčam si ísť pozrieť aspoň jeden tréning. A zo svetových, šikovný je Alba, ale keďže fandím Dortmundu, tak Schmelzer."

K možnej významnej jari z pohľadu mužstva sa dostaneme o chvíľu. Ale špeciálna bude i pre teba. Chýba ti jeden duel, aby si sa zaradil do klubu spartakovských stovkárov. Ako to vnímaš?
"Verím, že sa dovtedy nič zlé neprihodí a budem môcť jubilejný stý súboj odohrať. Bolo by to veľmi pekné. Myslím, že nastúpiť do sto zápasov v jednom klube je slušná porcia. Som tu necelé štyri roky, čo mi vychádza 25, resp. 26 zápasov na sezónu. Je to super."

V roku 2017 prišli aj prvé góly v červeno-čírnom drese. Paradoxne, všetky tri do siete klubov z východu. Máš na svojich rodákov špeciálny recept?
"Ako východniar asi dobre poznám východniarov. Viem, čo na nich platí (smiech). Ale nie. Je to nezvyčajné, áno. Dva boli proti Michalovciam, jeden Prešovu. Dôležité je, že mužstvo vo všetkých prípadoch vyhralo. Gól bol iba bonus. Tri body ma tešia viac."

V doterajších 99 zápasoch si bez červenej karty. Pre obrancu s tvrdým štýlom ide o nezvyčajnú vec. Dokonca máš len 15 žltých kariet. V tomto ohľade si dávaš pozor?
"Čo by som to bol za obrancu, keby stále faulujem? Snažím sa hrať čisto. Nie vždy sa to darí, niekedy jednoducho musíte faulovať. Sú to všetko len štatistiky."

Spolu s mužstvom si prežil fantastickú jeseň. Aká bude podľa teba jarná časť?
"Ako som povedal skôr v jednom rozhovore. Sme blízko titulu, ale zároveň tak ďaleko, že si nikto nevie predstaviť ako. Ani my. Jeseň bola naozaj vydarená. Nevyhrali sme však ani jeden súboj so Slovanom, čo je na zamyslenie. Našich fanúšikov totižto nepoteší nič viac ako víťazstvo s úhlavným rivalom."

Ešte pred rozdelením tabuľky zostávajú tri zápasy. Vnímaš ich ako najdôležitejšie?
"Myslím si, že najdôležitejší bude hneď prvý, na pôde Zlatých Moraviec. Najmä z toho hľadiska, ako vstúpime do jarnej časti. Robíme všetko preto, aby sme do nej vkročili v čo najlepšom zložení a vo forme. Pevne verím, že si tých deväť bodov ustrážime a s nimi pôjdeme aj do nadstavbovej časti."

Futbalisti zvyčajne neobľubujú prípravy. Z tej zimnej máte za sebou mesiac. Ako ju zatiaľ hodnotíš?
"Nebol ľahký. Máme za sebou ťažké tréningy doma na umelej tráve, ale aj v Turecku. Veľmi ma prekvapil Brigant, pri niektorých behoch som neveriacky krútil hlavou, ako to s jeho nožičkami zvláda. Musím však pochváliť celé mužstvo. Mesiac sme absolvovali všetci, drinu si oddrel každý jeden. Nemali sme žiadne vážnejšie zranenie. Len menšie. Hodnotím to pozitívne."


Matúš s manželkou Dominikou. Foto: archív MČ.

Marvin Egho nedávno vyriekol, že cíti, ako si všetci v kabíne uvedomujú čo majú pred sebou. Vidíš to podobne?
"Samozrejme. Všetci, ktorí poznajú históriu Spartaka, vedia, že titul tu nebol 45 rokov. Teraz sme k nemu blízko. Nič jednoduché nás ale nečaká. Uvedomuje si to každý jeden. Všetci na tom chceme mať zásluhu, preto robíme maximum."

V Trnave si štvrtý rok. Nedávno si mal svadbu. V malom Ríme si sa našiel?
"S manželkou sme si zvykli. Dcérka ešte nemala príliš čas (úsmev). Určite sa jej ale páči, každý deň naháňa po byte nejaké hračky. Rozprávali sme sa, že by sme tu možno do budúcna zotrvali. V lete mi vyprší zmluva. V decembri sme sa s vedením dohodli, že na jar preberieme prípadné predĺženie kontraktu. Nemôžem však čakať do poslednej chvíle. Uvidíme, čo bude."

Ako veľmi ťa zmenil príchod malej dcérky Dominiky?
"Myslím si, že narodenie dieťaťa zmení každého. Dovtedy je človek slobodnejší. Nemá toľko povinností. Napríklad, musí utekať po tréningu vybavovať veci či viac menej celý deň sa venovať manželke s dcérkou. Skončili sa mi časy, keď som šiel s chlapcami na kávu, večeru alebo do kina. Je to veru zmena."

Na ihrisku patríš k lídrom, nebojíš sa žiadneho súboja. Ako to bolo s prebaľovaním?
"(Smiech). Na veci ako sú plienky je moja manželka. Človek si však postupom času zvykne. Boli chvíle, keď som bol s malou sám, nevidím v tom problém. Je to moja dcérka. Každý si tým prešiel. Nečaká ma nič iné, je to normálne."

Aké si dávaš osobné ciele v tomto roku, ktorý sa pre teba začal pozitívne?
"Klamal by som, keby nepoviem, že hlavným cieľom je úspešne dotiahnuť túto sezónu. Hlavne nech je celé mužstvo zdravé, aby mohol každý naplno trénovať a hrať. Pomôcť klubu k získaniu toho, čo všetci chcú."

aktuálne na spartak.sk